Karin

Ukážka z knihy:

Sadla si na barovú stoličku a vyzývavo prehodila nohu cez nohu, dbajúc na to, aby jej látka šiat zakrývala celulitické stehno, symbol stratenej mladosti a čakací lístok do hrobu. Objednala si Margaritu, podľa Karin to bol akýsi kompromis medzi sladkými koktejlami a zapálila cigaretu. Spokojná so sebou skontrolovala svoj obraz odrážajúci sa v zrkadle z vnútornej strany baru. Ľahko pohodená v priestore, neprajník by povedal ako zabudnutá nákupná taška, plná slastného očakávania. Bar Extáza bol súčasťou promenády, každý, kto po nej prechádzal, kráčal vlastne cezeň. Okrem barového pultu sa sedelo v čalúnených bielych boxoch, s ľahkými michelinovými, pardon mušelínovými, bielymi závesmi, vďaka ktorým boxy robili dojem intímneho, oddeleného  priestoru, nabádajúcemu k všeličomu. Svietili len kahance so sviečkami a farebná hudba. Jednoducho taký gýčový dovolenkový obraz, akým často bývajú aj dovolenkové avantúry.

Karin fajčila už tretiu cigaretu a objednávala si druhú Margaritu. Stále sa však nič nedialo. Žiadny neslušný návrh, ba ani návrh. Noc však bola ešte mladá a vlahá, a Karin tiež. Teda Karin bola teda len vlahá tým očakávaním, lebo mladá už bola. Pred desaťročiami. V minulom tisícročí. Karin si ju (noc) užívala a to, že sa zatiaľ nik nezjavil, ju nevyviedlo z rovnováhy, naopak, stupňujúce sa vzrušenie, ktoré roky potláčala, jej robilo dobre. Po desaťročiach cítila to šimranie v podbrušku  a bolo to príjemné. Cítila sa sebaisto a príjemne. Pri tretej Margarite a siedmej cigarete sa však napätie, hoci stále príjemné, stávalo neovládateľným. Striedavo v zrkadle kontrolovala svoj obraz, bar, čoraz nervóznejšie sa obzerala na všetky strany. Neprichádzal. Nevedela však na koho čakala. Na svoju osudovú lásku. A nemusí byť ani osudová, stačí aj na jednu osudovú noc. Karinin chtíč totiž naberal na intenzite, až takej, že jej prišlo ľúto, že si so sebou nezabalila aj vibrátor.

Začínala si za barom pripadať trochu nepatrične a mierne zúfalo a ľutovala, že si nesadla do boxu s vlajúcimi závesmi, kde by nebola taká nápadná. Kde by sa mohla pripliesť medzi postávajúcu a do rytmu hudby sa vlniacu mládež. Tam by však skôr vyzerala ako pedagogický dozor. Alebo by mohla nenápadne odísť. Napokon si však povedala, posmelená štvrtou Margaritou, ktorú pred ňu mladá konobarica  automaticky postavila, že to dohrá. Svoju úlohu ženy, ktorá zatúžila žiť, avšak život, ten pankhart, nie a nie prísť. Zdalo sa jej to, alebo malo dievča, keď pred ňu kládlo pohár skutočne pobavený výraz v tvári? Vyzerala tak smiešne? Alebo tragikomicky?

Karin však odhodlane pokyvovala nohou do rytmu hudby, ktorá sa jej zdala pustená príliš nahlas a presviedčala samu seba, že na paranoje či precitlivenosť tu nie je miesto ani čas. Vydrží, aj keby sa mala ožrať. A napokon, čo ak sa trochu pripije? Jaroslav, jej nebohý manžel, takto riešil všetky problémy či neúspechy a vzhľadom na frekvenciu tejto terapie usúdila, že bola úspešná. Tak sa pripije! Nejako to dopadne. „Još jednu?“ spýtala sa konobarica, keď Karin do seba kopla štvrtú Margaritu.

„Da, sigurno,“ svetácky odpovedala Karin s použitím slovíčka sigurno (určite), ktoré sa naučila len včera a snažila sa trafiť zapaľovačom koniec cigarety. Na pomoc jej priskočil konobar, ktorý k baru priniesol prázdne poháre.

„Hvala poljepa!“ pripito na neho žmurkla Karin, pričom skomolila slovko lijepa. Večer napokon ešte nemusí byť stratený.